Oprava plyšového kocúrika – 2020

Vďaka milej pani Marianne mám zase o nejakú tú skúsenosť so starými hračkami naviac. Tento krát to bola oprava starej plyšovej hračky.

Dosť veľa ľudí ma prostredníctvom tejto stránky oslovuje ohľadom opravy starých bábik. S mnohými diskutujem i pomerne dlho. No v podstate zatiaľ vo všetkých prípadoch to skončilo bez konečnej odozvy z druhej strany. No s pani Mariannou to bol iný prípad. A síce som doposiaľ takúto opravu nerobila, po zhodnotení stavu a požiadaviek pani Marianny som sa rozhodla, že jej pomôžem.

Ide o veľmi starého plyšového kocúrika na ktorom sa hraním i časom opotreboali niektoré časti a rozpadla sa noha. Požiadavka bola opraviť mu nohu, oči z filcu a z tohto materiálu mu dorobiť i mašličku okolo krku. Takisto chcela obnoviť jeho biele labky a nos s červeným jazykom. Našťastie mi po šití plyšového zajaca ostalo ešte celkom dosť bieleho plyšu takže mi bolo treba zohnať iba zelený filc. Po doriešení detailov mi ho potom pani Marianna začiatkom marca poslala.

Keď kocúrik dorazil, bolo na ňom vidno, že si prežil svoje a svoju dávnu slávu ma za sebou. Po jeho menšom preskúmaní som zistila zaujímavosť. On mal veľa častí prišitých ručne. To zamenalo ze jednotlivé časti, ktoré bolo treba opraviť, sa budú dať ľahko vypárať.

S opravou som začala 10. marca. Ako prvé som sa rozhodla pustiť do labiek. Ako som po bližšom preskúmaní zistila, tieto labky tvorili samostatný kus prišitý ručne o ruku. Túto časť som teda vypárala a rozhodla som sa, že tento kus využijem ako podklad, a nebudem vyrábať nový kus. Na túto starú labku som ušila návlek s nového plyšu a labku do neho vložila a všila. Takto opravenú labku som potom prišila naspäť na ruku a nakoniec ešte prichytila čiernou cvernou, ktorá vytvorila jednotlivé „prsty“.

Na druhý deň som podobným spôsobom opravila aj jeho papuľku. Tak ako labky na rukách aj papuľka tvorila samostatný kus a bola len ručne prišítá o hlavu. V papuľke boli ešte napichané zvyšky fúzikov, ktoré bolo treba takisto vymeniť. K papuľke bol prišitý ešte i jazyk, ktorý som odpárala. Tento kus som vyrobila celý z nového kusa filcu a plyšu. Papuľku som podobne ako labky očalunila nanovo novým plyšom a k takto hotovému kusu som prišila nový jazýček. Celý tento opravený kus som potom prišila naspäť na tvár. Fúziky som ešte nepridala, lebo som nevedela, z čoho ich vlastne vyrobím.

Ďalším krokom bola oprava nôh – čižiem. Aj tu som pri podrobnom skúmaní prišla na to, že ozdobné kusy čižmy (lem s brmbolcom) sú prišité len ručne a šli ľahko odpárať. Podľa vzoru pôvodnej žičmy som potom vytvorila novú, ktorú som obula na starý poškodený kus. Po vzore lemu som potom vystrihla nový a našila dookola topánky. Starý brmbolec som sa rozhodla využiť a vložila som ho do nového filcu. Jedna topánka tak bola hotová. A zároveň slúžila za vzor tej rozpadnutej.

Do tej som sa pustila na tretí deň. Spočiatku som nevedela, či použijem na vyplenenie rozpadnutej nohy novú výplň alebo sa bude dať použiť tá stará. Nakoniec som došla k záveru, že to skúsim so starou, a vlastne som len celý rozpadnutý kus navliekla na novú topánku, a prišila o nohu. Nakoniec doplnila podľa vzoru prvej topánky i lem a brmbolec.

A tak po hlavných problémových častiach bolo treba vymeniť už len oči. Tie sú tvorene z kusa filcu na ktorý som nalepila kus čiernej koženky. Zo zvyšku zeleného filcu som ešte vyrobila aj mašličku na krk.

Kocúrik bol tak vlastne hotový, ostalo mi len rozmýšľať nad tým, z čoho vyrobiť fúziky. Do toho však prišla katastrofa s koronavírusom a s pani Mariannou sme sa dohodli, že to nebudeme siliť a počkáme až sa situácia trocha zlepší.

A tak u mňa kocúrik ostal ešte zhruba mesiac a pol. Minulý víkend som si povedala, že by ho bolo hádam už dobre poslať domov. Preto som začala hľadať, či doma náhodou nenájdem nejaký materiál vhodný na tie jeho fúzy. A tak nejako ani ma neprekvapilo, že medzi tým množtvom blbostí, čo si nechávam na časy „až sa to raz zíde“ objavila vhodný nilon na tento problémik. A tak prišiel kocúrik k fúzikom a pondelok mohol cestovať naspäť domov do Bratislavy. Pred odchodom som sa rozhodla, že mu ešte prešijem i ruky, ktoré už mierne odpadávali na pôvodných starých nitiach.

Som rada, že som pani Marianne mohla touto opravou urobiť radosť a pre mňa to zároveň bol ďalší zaujímavý prípad, pri ktorom som sa zase niečo i nové naučila. 🙂 A to je koniec štastného príbehu jedného vyslúžilého kocúrika, ktorý na staré kolená prišiel dokonca i k menu. 😀 Miško si tak môže užívať svôj dôchodok a ja týmto pozdravujem pani Mariannu 🙂 .